O tom, aký je život nevyspytateľný, by sa dali písať romány. Napríklad o vzťahu polície s verejnosťou. Slovenská polícia hrdo hlása, že pomáha a chráni. Nevdojak sa žiada vysloviť otázku: KOMU a ČO? Teda, komu pomáha a koho chráni? Nevhodne zvolené heslo zbytočne provokuje verejnosť, čo sa môže prejaviť i vo vzájomnom kontakte.
Každá udalosť má totiž vždy dve verzie. V tomto prípade jednu policajnú a jednu od protistrany. Problém nastane pri nevhodnom postupe policajnej hliadky, keď sa protistrana môže dostať do situácie, že si počína maximálne nevhodne, ba až zbrklo – ako by to za iných okolností neurobila. Niekedy totiž naozaj nie je jednoduché zachovať si rozvahu…
Prejdime však od úvah do reality. Účastníkmi prvého príbehu sú cyklista a motorizovaná policajná hliadka, prichádzajúca autom ku križovatke, kde sa práve mení zelená na oranžovú. Vidia cyklistu, ktorý zrýchľuje intenzitu šliapania do pedálov a opúšťa križovatku z iného smeru. Toto policajti považujú za útek z miesta činu, dávajú zvukové znamenie, vzápätí jeden z policajtov vybieha z auta a fyzicky zadržiava cyklistu. Núti ho vyložiť ruky na strechu auta, kričí na neho, aby roztiahol nohy a zo zadného vrecka dresu mu vyberá obsah vrátane dokladov. Zrejme preto, lebo (ako aj neskôr vysvitlo) policajná hliadka mala pocit, že pred nimi uniká díler drog, či iný podozrivý občan.
Ako videl rovnakú situáciu cyklista? Na križovatke zastavil, aby počkal na zelený signál. Keďže pribúdali autá, poznajúc miestne pomery (a prepínanie svetelných signálov), vysunul sa na zebrovanú plochu vari tri metre pred vozidlá. Samozrejme, toto nemal robiť, ale konal v dobrej viere, že nebude prekážať rýchlejším autám, ktoré práve mali dostať zelený signál. Tak sa pohol a periférne zbadal rútiace sa vozidlo, ktoré ešte chcelo „stihnúť“ zelenú. Pochopiteľne, na bicykli nie sú zrkadlá ako na aute, takže nemohol registrovať, že cez križovatku sa rúti policajné vozidlo. Jeho posádka na krátko zapla zvukový signál, ale v tom čase už cyklista šliapal do pedálov, aby sa vyhol kolízii. Za seba vidieť nemôže a navyše sa domnieval, že zvukový signál patril niektorému vodičovi v aute, respektíve mu preblesklo mysľou, že policajti vyžadujú na križovatke prednosť, keďže sa ponáhľajú k dôležitému prípadu.
Nasledovalo bleskurýchle konanie policajta, z jeho pohľadu logické, vzápätí vyšetrovanie, pokuta. Mimochodom, tá bola stanovená za porušenie §3/2/c zákona číslo 8/2009 Zbierky zákonov. V ňom sa uvádza: „Účastník cestnej premávky je povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta, súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis.“
Čo bolo na celej situácii paradoxné? Policajti nemohli poznať predchádzajúci priebeh, ani nevideli, že cyklista čakal na zelenú, čiže nebol v pohybe. Cyklista, slušný občan, nie je pre policajta nebezpečný a keď ho chce zastaviť, s autom nikdy nemôže mať problém pokojne ho dostihnúť a civilizovane zastaviť. Stačí pokynom ruky, bez sirény, ktorá bola v danej situácii určite neadekvátna.
Teda dva pohľady na rovnakú udalosť – a ako sa diametrálne líšia. Život je nevyspytateľný a neraz postaví proti sebe dvoch ľudí, ktorí by sa inak, za normálnych okolností, k sebe správali (možno) oveľa priateľskejšie. A trebárs si výborne podebatovali v kaviarni pri káve, či v hľadisku športového štadióna. Druhá udalosť s dvoma verziami sa odohrala na cyklistickej ceste neďaleko Rusoveckého jazera. Hrádza je vyhradená korčuliarom a bežcom, preto cyklistov navádza dopravná značka na cestu pod hrádzou. A tam sa na dvoch nič netušiaci cyklistov vyrútil veľký pes – bez náhubku, voľne pobehujúci (čiže nebol uviazaný na vôdzke, ľudovo povedané na remienku). Nečakane sa vrhol medzi dvojicu cyklistov, pričom obaja spadli a jeden z nich zostal ležať na ceste v bezvedomí. Napokon to prežil, hoci zo zranení sa liečil niekoľko týždňov. A kde tu je paradox? Po prvé, pes bez náhubku nebol uviazaný a jeho majiteľ nebol nablízku, aby ho zastavil. Po druhé, advokát majiteľa psa žiada určiť za vinníka kolízie cyklistu, lebo tam (na ceste pre cyklistov!) vraj nemal čo robiť a mal prispôsobiť jazdu situácii alebo predvídať, že na cyklistickej ceste sa môže voľne pohybovať neuviazaný pes. Teda, ľudovo povedané, zlodej kričí chyťte zlodeja. Namiesto toho, aby majiteľ 4-nohého „účastníka premávky“ objektívne uznal svoju vinu a bol rád, že nevinný cyklista vôbec prežil. Nehovoriac o jeho bicykli, ktorý sa ďalej nedal používať. A nehovoriac o tom, že v týchto končinách políciu vonkoncom nezaujímajú voľne sa pohybujúce psy.
Medziľudské vzťahy boli, sú a naďalej budú najzložitejšou súčasťou nášho života. No mali by sme v nich budovať viac vzájomného porozumenia, ohľaduplnosti, tolerancie a nie aroganciu, či pocit nadradenosti.
Celá debata | RSS tejto debaty